Okolité obce

Veľká Lúka


Obec Veľká Lúka leží na západnej časti Zvolenskej kotliny, v ochrannom pásme kúpeľov Sliač 14 km od Banskej Bystrice a 7 km od svojho okresného mesta Zvolen. Cez obec preteká potok Lukavica, ktorý pramení v Dolnej Mičinej a vlieva sa do rieky Hron. Svoje meno má obec od rozsiahlych lúk rozprestierajúcich sa v jej okolí.

Prvá písomná zmienka sa datuje od r. 1281 s názvom Nogreth, ďalšia listina z r. 1401 uvádza Velkyluczky, v r. 1421 sa vrátila k maďarskej podobe názvu Villa Nogreth, maďarsky Nagyrét. Z toho obdobia sa zachoval, teraz už obnovený najstarší dom v obci, ktorý mal a aj má podobu kaštieľa - villy s veľkými priestormi a mnohými bočnými budovami.

Od r. 1773 sa používa dnešný názov obce - "Veľká Lúka". Veľká Lúka bola poddanskou obcou Zvolenského panstva. V 17. storočí sa stala sídlom "vidieckeho kapitána", ktorého koristenie viedlo poddaných Veľkej Lúky k sťažnostiam esterházyovskému panstvu Zvolen - Dobrá Niva. Neznesiteľný útlak prinútil Velkolúčanov v r. 1673 - 1848 k útekom na iné panstvá. Z tohto obdobia sa zachovali dve pečiatky so znakom Veľkej Lúky. Na jednej bol znak z pažite vyrastajúci košatý strom a nápis. Druhá pečať, podľa ktorej bol zhotovený aj súčasný erb obce, zobrazuje z pažite vyrastajúci strom, z ktorého vzlieta holubica s ratolesťou v zobáku. V r. 1787 patrila obec vdove po Štefanovi Esterházym. Obec mala 43 domov, v ktorých žilo 351 obyvateľov.

Odpradávna sa obyvatelia zaoberali obrábaním pôdy, pestovaním konopí a vyrábaním domáceho plátna, chovom rožného statku a chovom oviec. V prvej polovici 20. storočia budil pozornosť Juraj Beňadik, ktorý najmä zo slivkového dreva vyrábal poriská valašiek a píšťalky zdobené intarziou. Medené pliešky a drôtiky vbíjal do dreva a potom predmet zahladil a vyleštil.

V súčasnosti má obec 435 obyvateľov. Veľká Lúka sa môže pochváliť zrenovovanými obecnými zariadeniami, a to najmä polyfunkčnou budovou, kde sa nachádza sála kultúrneho domu, knižnica, klubovňa a pohostinstvo. Obecný úrad sídli v samostatnej budove v centre obce. Taktiež v samostatnej budove sa nachádza materská škola. Obec Veľká Lúka sa aktívne zapája do projektu Slovenskej agentúry životného prostredia: "Projekt obnovy dediny". Súčasný kultúrny život sa zameriava na aktivity zabezpečované ZPOZ-om (Združenie pe občianske záležitosti) a kultúrnou komisiou OcZ v spolupráci s materskou školou a žiakmi základnej školy. Veľoučianka svojimi piesňami a vystúpeniami udržiava tradície ľudovej hudby. Záujmovú činnost vyvíja Dobrovoľný verejný požiarny zbor, ktorý si v r. 1990 pripomenul 100. výročie dobrovoľnej požiarnej ochrany v obci. V obci takisto pôsobí futbalový športový klub OFK Veľká Lúka hrajúci v III.triede. Cez obec Veľká Lúka vedie hlavná cyklomagistrála Pohroním - "Zelená stuha Pohronia". Cykloturistická trasa "Rodinná cestička" s odbočkou vo Veľkej Lúke je prvou etapou za krásami okolitej prírody.


Mikroregión Severné Podpoľanie



Obec Lukavica je súčasťou združenia obcí Mikroregión Severné Podpoľanie. Ide o dobrovoľné, nepolitické, záujmov združenie na podporu rozvoja cestovného ruchu. Združenie vzniklo v roku 1995 a tvoria ho nasledovné obce: Môlča, Horná Mičiná, Dolná Mičiná, Čerín, Lukavica, Sebedín-Bečov, Oravce, Dúbravica, Hrochoť a Poniky.

Poloha a prírodné podmienky
Mikroregión Severné Podpoľanie sa nachádza v severnej časti Banskobystrického kraja. Rozprestiera sa na území dvoch okresov Banská Bystrica a Zvolen. Na severovýchode hraničí s Mikroregiónom RENTAR a na severe s Mikroregiónom Pod Panským Dielom. Severozápadnú hranicu má spoločnú s Banskou Bystricou. Zo západe hraničia obce Vlkanová, Hronsek, Veľká Lúka a Sliač. Na juhu tvorí hranicu Zolná - Zvolen a Očová. Východnú časť mikroregiónu tvoria prevažne lesy pohoria Poľana - Chránenej krajinnej oblasti a biosferickej rezervácie. Tu sa nachádza aj najvyššia nadmorská výška a to 1294 m - vrch Bukovina. Najnižšia nadmorská výška je v údolí potoka Lukavica - 320 m v katastrálnom území Lukavica.

Vstupnou bránou do mikroregiónu zo severu od Banskej Bystrice je Horná Mičiná, Môlča a Poniky. Z juhu vedie prístupová cesta zo Sliača do Lukavice a zo Zolnej do Sebedína-Bečova. Okresné mesto leží 17 km od Lukavice. Severovýchodným smerom leží kúpeľné mestečko Sliač s letiskom. Z južnej strany mikroregiónu je prístupné regionálne letisko v Očovej a sídelné centrum Detva regionálneho významu. Východná hranica ponúka pešie vstupy do CHKO Poľana.

Územie mikroregiónu zasahuje do dvoch geomorfologických celkov patriacich do oblasti Slovenské stredohorie. Ide o Zvolenskú kotlinu, z ktorej sem patria oddiely Zvolenská pahorkatina, Bystrická vrchovina, Ponická vrchovina, Povraznícka brázda. Druhým je celok Poľana, ktorý sa člení na dva oddiely, a to Detvianske predhorie a Vysoká Poľana. V rámci Vysokej Poľany je vyselektovaná časť Kyslinky. Na území sa nachádza vyhasnutý stratovulkán Poľana, ktorá má charakter masívneho pohoria s kruhovým pôdorysom s priemerom okolo 18 km. Dnes ide o značne rozrušený sopečný výtvor s kalderou, ktorá je výsledkom rozrušenia pôvodného krátera stratovulkánu. Od roku 1990 je CHKO Poľana zároveň aj biosferickou rezerváciou UNESCO. Patrí medzi najväčšie vyhasnuté sopky v Európe.

Klimatické podmienky územia sa pohybujú od mierne teplej oblasti do chladnej oblasti. Priemerná ročná teplota je v južnej časti územia 8°C a v najvyšších polohách 4°C. Priemerné ročné množstvo zrážok sa pohybuje od 680 mm (najnižšie polohy) do 1100 mm (Poľana). Sneh sa na juhozápade územia drží 70 dní v roku, v najvyšších polohách až 140 dní.

Vysokej rozmanitosti prírodných podmienok zodpovedá i bohatosť flóry a fauny s výskytom mnohých chránených i ohrozených druhov. Prírodnú vegetáciu zastupuje dubovo-hrabový a bukovo kvetnatý les, v najnižších polohách lemujúc vodné toky lužné lesy. V najvyšších polohách (Bukovina) sú to jedľové a jedľovo-smrekové lesy. Medzi cenné stromy patrí dub cérový, jelša lepkavá, jelša sivá, vŕba krehká, vzácne tis obyčajný. Z rastlinných druhov sú najcennejšími vegetácie rašelinísk, pramenísk a podmáčaných horských nív na Poľane. Pre územie mikroregiónu sú typické živočíšne spoločenstvá listnatého, zmiešaného a ihličnatého lesa, doplnené spoločenstvami skalných biotopov. Vyskytujú sa tu vzácne druhy chrobákov, motýľov, rovnokrídlovcov (koník pestrý), vážok (hadovka lesklá), obojživelníkov (mloky) a hadov (užovka stromová). Bohatá je fauna vtákov. Vzácnymi hniezdičmi sú bocian čierny, orol krikľavý, tetrov hlucháň a rybárik obyčajný. Lesy sú známe bohatstvom jelenej zveri a útočiskom medveďa hnedého, rysa ostrovida a vlka. V niektorých vodných tokoch sa zdržiava vydra riečna, v horských tokoch pstruh potočný.

Územie mikroregónu je bohaté na minerálne pramene, najviac sa ich nachádza v okolí Čerína. Na jeho hranici s Dolnou Mičinou sa nachádza chránený prírodný výtvor Mičinské travertíny (28 výverov na 3,83 ha)  


História
Obce tohto mikroregiónu vznikali v kráľovských lesoch pohronia v údolí potokov. Územie patrí do oblasti severného podpoľania s vplyvmi banskej kolonizácie nemeckej a valašskej (pastierskej). Nemecká kolonizácie prichádzala vo viacerých vlnách zo Saska, Bavorska a Švábska a súvisela s intenzívnym rozvojom baníctva, s čím súvisel aj rozvoj drevorubačstva a povozníctva. Valasi s chovom oviec prichádzali na Pohronie z dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny, Sedmohradských Karpát a Ruska. Najmladšou kolonizáciou bola kolonizácia laznícka okolo vígľašského hradu. Lukavica je najnižšie položenou obcou mikroregiónu.

Charakteristickým znakom súčasnej sídelnej štruktúry je prudký rozmach novej zástavby rodinných domov. Perspektíva ďalšieho rozvoja obce smeruje k zvyšovaniu záujmu o zdravé bývanie v tichom prostredí s výhodnou dostupnosťou najvýznamnejších miest Banskobystrického kraja. Z hľadiska vplyvu novej zástavby na pôvodnú urbanizačnú štruktúru, Lukavica patrí k obciam s najzachovalejším pôdorysom.

Obce mikroregiónu Severné Podpoľanie sa radia pôvodnou ľudovou zástavbou k architektúre Karpatskej oblasti, do podhronského stredoslovenského regiónu, do oblasti Pohronia, s vplyvmi východných i západných kolonizácií. Pôvodnú zástavbu tvorili zrubové drevenice, pokryté šupkami z ražnej slamy alebo šindľom. Pred 1. svetovou vojnou sa varilo v hiarte s otvoreným ohniskom v pitvore, dym odchádzal cez strechu. Pod hiartom bola pec na chlieb, po upečení sa v nich sušilo ovocie (slivky, jablká a hrušky). Studne boli pôvodne s vyťahovaním hákom, neskôr s rumpáľom. Pec neskôr bola stavaná i samostatne vo dvore mimo domu. Sýpky bohatších gazdov mali na oknách okované okenice. V Lukavici sú zachované drobné stavby ako studne, pivnice do svahu a pec v bývalom, momentálne obývanom mlyne.

Kultúrnohistorické pamiatky


Dolná Mičiná

  • renesančný kaštieľ z druhej polovice 16. storočia, rozšírený bol v 17. storočí a upravený koncom 18. storočia
  • zvonica a tabuľa padlým v 1. a 2. svetovej vojne

Horná Mičiná

  • rímskokatolícky kostol z 13. storočia, pôvodne ranogotický s neskorogotickými a renesančnými úpravami. V presbytériu je gotická nástenná maľba, oltár je barokový.
  • tolerančný (bez veže) klasicistický evanjelický kostol z roku 1784. Pri kostole sa nachádza murovaná klasicistická zvonica z 18. storočia
  • drevená katolícka zvonica, ktorá mala v 17. storočí hodiny
  • pamätná tabuľa J. Chalupkovi na obecnom úrade

Hrochoť

  • hradisko z mladšej doby bronzovej (1000 r. p.n.l.) - archeologická lokalita Chochuľka
  • Abčina jaskyňa pri Jánošíkovej skale, rímske obdobie 4. storočie
  • evanjelický kostol a fara z roku 1830, pôsobisko Andreja Sládkoviča Braxatorisa (1847-1856)
  • pomník rumunským vojakom
Sebedín-Bečov
  • zvonica z roku 1640 (Sebedín)
  • baroková zvonica z druhej polovice 18. storočia (Bečov)
Čerín
  • Kostol sv. Martina zo začiatku 14. stor. a jeho areál s ihlancovitou zvonicou zo 17. stor. a obranným protitureckým múrom so streľňami zo 16. stor.
  • vzácne gotické detaily v kostole, gotické nástenné maľby, maľovaný ranorenesančný strop zo 16. st.
  • drevená zvonica z roku 1867
  • murovaná zvonica z roku 1908
Lukavica
  • neskorogotická murovaná zvonica zo sklonku 19. storočia
Oravce
  • zvonica a obecný úrad z roku 1928
  • pamätná tabuľa na OcÚ
  • drevená klada na mučenie poddaných z pôvodnej drevenej zvonice z časti Skalica uložená v múzeu v Budapešti
Môlča
  • pamiatková rezervácia ľudovej architektúry
  • pomník rumunským vojakom na cintoríne
  • obecná veža s pamätnou tabuľou obetiam svetovej vojny
Dúbravica
  • rímskokatolícky kostol z 15. storočia s drevenou sochou
  • neskorogotický tabuľový oltár z roku 1510 v múzeu v Budapešti
  • schátralý kaštieľ z polovice 16. storočia
  • murovaná zvonica
Poniky
  • rímskokatolícky gotický kostol z roku 1310, prestavovaný v 18. a 19. st.
  • v kostole gotické nástenné maľby, gotické architektonické prvky, gotický oltár, krstiteľnica z roku 1526, obraz od J.B. Klemensa
  • evanjelický kostol z roku 1784, tolerančná veža z roku 1868
  • pamätná tabuľa SNP a pomník rumunským vojakom
  • pamätná tabuľa SNP na kultúrnom dome, pamätná tabuľa na ZŠ, pomník na Bôrovi
  • V Ponickej Hute kaplnka a kamenná socha

Ľudový odev

                                                     
Spoločným znakom kultúry obcí mikroregiónu Severné Podpoľanie je tradičný ľudový odev – kroj. Zaraďuje sa do skupiny podpolianskeho odevného typu. Pôvodný jednoduchší archaický kroj zdobený prevažne geometrickým ornamentom čierno-červenej farby pretrval asi do konca 3O. rokov 20. storočia. S nástupom materiálov továrenskej výroby sa menil celkový vzhľad, farebnosť a bohatosť kroja. Staršia technika vyšívania podľa počítanej nite bola nahradená bohatou výšivkou, čo do farebnosti aj do veľkosti, výšivkou retiazkovou tzv. krivou ihlou vyšívaním naplno alebo s vyrezávaním (dnes nazývaná technika richelieu a ažúrová) s prípadným podložením inými materiálmi (tylom). Motív sa výrazne zmenil na pestrofarebný raslinný motív.
V každodennom odievaní žien ľudový odev pretrval do konca 50. rkov 20. storočia, muži prestali kroje nosiť už v medzivojnovom období. Dnes sa odev používa len pri slávnostných príležitostiach.

Ženský odev

Základné časti ženského kroja tvoria spodnica (spodňa), stánka, oplecko, živôtik (prucľak, prusľak, brusliak), spodná sukňa (kinteš), vrchná sukňa (kytľa), zástera (šata, fiertuch) a trojrohá šatka (krôdel, kosička). V zime boli doplnené o čiernu plátenú šatku (šávolku), kabanicu a kožuche, či o plachtu z bieleho plátna.Slobodné dievčatá si vlasy česali na pútec a zaplietli do vrkoča spolu s farebnými stužkami. Pokrývku hlavy nevesty tvorila rôzne bohatu zdobená parta. Vydaté ženy mali hlavu pokrytú čepcom (kápkou), ktorému tvar dodávala bohatosť ženiných vlasov a tiež podložka zvaná kotúčka, ktorá je spolu s bohatým zdobením a množstvom korálikov a flitrov spoločným znakom čepcov v mikroregióne. Obuv používali ženy len v zimnom období a to súkenné kapce. Neskôr nosili aj čižmy, aj tie väčšinou obuli až pred kostolom. Ženské krpce sa používali zriedka.

Mužský odev
Mužský odev bol jednoduchší ako ženský a nie výrazne zdobený. Základnými časťami kroja boli košieľka, gate (gaty), súkenné nohavice, kožúšok, kabanica, klobúčik, červená šatka (gažmírka, kašmírka), kožuch a širica. Košieľka bola krátka, pkrývala len vrchnú časť hrudníka a mala široké rukávy zdobené výšivkou. gate boli široké s dĺžkou po sáru čižmy, v spodnej časti zdobené výšivkou a strapcami. Obe súčiastky sa šili z domáceho bieleho plátna. Na košieľku sa odieval krátky kožúšok bez rukávov z barančiny zdobený červeným karmazínom. Na kožúšok sa pripevňovala pestrá červená šatka so strapcami. Vrchnou súčasťou bola v lete kabanica z čierneho súkna s červeným lemovaním a jemnou červeno-žlto-bielou výšivkou. Zopnutá bola vo vrcnej časti koženým remencom a nosila sa len prehodená cez plecia. Rukávy boli zvyčajne zašité a slúžili ako taška. Na páse nosili 10 cm široký trojprackový opasok. V zime sa nosievala dlhá košeľa so širokými i úzkymi rukávmi. Tiež sa nosili kožúška, ale po pás. Zámožnejší gazdovia nosili v zime aj dlhý biely vyšívaný súkenný kabát – širicu. Na hlave sa nosil malý klobúčik zdobený retiazkami, neskôr nahradený klobúkmi mestského typu doplnené stuhou. V zime sa nosili baranice a čiapke. Účes starých mužov tvorili kečky, vrkôčiky mastené maslom. Obuv tvorili v lete krpce, v zime kapce. V 20. storočí sa začali nosiť aj čižmy alebo šnurovacie topánky baganče.

Detský odev
V anom veku ho tvorili dlhé šaty do pol lýtok kabanki a čiapočka kápačka na hlave. u starších detí bol odev podobný dospelým, avšak v 1. polovici 20. storočia bol úplne vytlačený kupovanou konfekciou.


Ľudové remeslá



Rozvoj ľudovej remeselnej výroby v obciach mikroregiónu súvisel s každodenným životom a potrebami obyvateľov. Takmer v každom dvore si potrebné predmety a náradie prevažne z dreva zhotovovali sami, okrem určitých špecifických potrieb napr. z kovu, koží, keramiky a pod., ktoré vyrábali špecializovaní dedinskí remeselníci. Drevo bolo tradičným materiálom používaným na stavby domov, nábytku, až po kuchynský riad. Vyrábali sa z neho potreby pre hospodárstvo, kuchynské potreby, hudobné nástroje, krosná aj s príslušenstvom, piesty na pranie, lampáše, hrebene a mnoho iného. Vyrábalo sa z neho zariadenie domov, z vŕbového prútia a lieskových lubov sa vyrábali rôzne druhy košíkov. Na salašoch sa vyrábali aj iné drevené výrobky súvisiace so spracovaním mlieka a syra. Jednou z foriem spracovanie dreva bolo pálenie dreveného uhlia.
V mikroregióne sa tradične pestovali ľan a konope, ktoré sa podomácky spracovali na tkaniny. K nim môžeme priradiť spracovanie ovčej vlny na súkno. Vyrobené kože ďalej spracovávali buď samotní výrobcovia – garbiari, alebo sa výrobky zhotovovali doma. S výrobou súviselo aj zdobenie výrobkov. Typickým príkladom domáckej výroby boli handrenné tkané pokrovce.
Spracovanie kovov malo v minulosti významné postavenie, o čom svedčí napríklad názov Ponická Huta. Ťažilo sa zlato a striebro, tiež olovo, meď a železná ruda. V obciach pracovali kováči, ktorí vyrábali rôzne poľnohospodárske náradie, sekery, nože, hrnce, podkovy, piecky, kotlíky, spojovacie materiály, okúvali kolesá, sane, nádoby na vodu, sudy, zvonce a pod. Domácky sa vyrábali mosadzné pracky a ozdoby.

Ľudové tradície a zvyky

Ľudové tradície a zvyky mali korene v dobe dávno minulej – pohanskej, avšak neskôr s príchodom kresťanstva niektoré zanikli a iné sa udomácnili. Ľudové zvyky, ktoré sa v obciach mikroregiónu udržiavali v nedávnej minulosti, prípadne pretrvávajú dodnes možno rozdeliť do dvoch skupín:
zvyky súvisiace s kalendárnym cyklom (Vianoce, Nový rok, Veľká noc, Turíce..)
zvyky pri rodinných udalostiach (svadby, narodenie dieťaťa, pohreby...)
V jednotlivých obciach mali zvyky spoločné hlavné znaky, ale sa líšili v detailoch. Najvýraznejším prejavom duchovnej kultúry mikroregiónu je ľudová pieseň. Jej základ tkvie vo valasko-zbojníckej kvintakordiálnej tonalite stredoslovenského detvianskeho charakteru, spočívajúcej v jednohlasnej interpretácii piesne. Vyskytujú sa tu všetky typy piesní od uspávaniek, pracovných piesní, obradových, regrútskych, piesní pri narodení dieťaťa a pod. až po výnimočný interpretačný štýl tzv. rozkazovačiek pred muzikou.
Ľudový tanec je obdobný ako v celej oblasti Podpoľania – párové tance patria do skupiny krútivých tancov.Niektoré nemali vyhranený názov, išlo jednoducho o tanec a aj celá zábava sa nazývala tancom. Tancoval sa však aj starosvetský tanec duby (Hrochoť), jednokročky, dvojkročky, čardáše, šatkovec a pod. Osobitými tancami mužov boli hajduch a tanečná improvizácia pri rozkazovačkách.
Tanečná ľudová hudba bola v minulosti interpretovaná hlavne na gajdách, neskôr boli vytlačené sláčikovou ľudovou hudbou. Ďalšími špecifickými nástrojmi regiónu sú fujara, troj a šesťdierové píšťalky a koncovky.
K duchovnej ľudovej kultúre patria tiež rôzne povesti, rozprávania, porekadlá a pranostiky.
Mikroregión Severné Podpoľania má svoje tradície zachované aj v tradičných jedlách. Najzákladnejšou stravou v minulosti boli zemiaky vo všetkých obmenách (zemiakové placky – harule, halušky s bryndzou zemiakové polievky, zamiaky s kapustou alebo bryndzou, lekvárové pirohy, šúľance s grísom, alebo len samé zemiaky pečené v šupke v rúre s kapustou a kyslým mliekom). Hojne sa tiež robili škvarkovníky, štrúdľa a parené buchty. Okrem týchto jedál patrili medzi tradičné jedlá mikroregiónu aj rezance s babrilom (rezance so zápražkou zaliatou mliekom, ochutenou soľou a zatrepaným vajcom, Sebedín-Bečov, Lukavica, Dúbravica), halušky s tvarohom z kravského mlieka (Dolná Mičiná), typické uhliarske jedlo ždiarc (zemiakové lokše - zemiaková fučka opečená na plechu a natrhaná a masťou pomastená, Poniky) a kapustová polievka s fazuľou (Oravce).